GL: Alexandra Longová rozhovor

Pondelok, 1. októbra 2018

Počas OH V ohrození 2018 je v rámci spolupráce so Slovenským olympijským výborom každý mesiac predstavený jeden olympijský šport, v ktorom sa na OH Gamča ešte nesúťaží. V septembri to bola lukostreľba, v októbri to je pozemný hokej, za november rýchlostná kanoistika a v decembri rýchlokorčuľovanie. Ďalšie športy sú pripravené aj na ďalšie ročníky olympiády.

Hostkou lukostreľby bola slovenská olympionička Alexandra Longová (Rio 2016 – 17. miesto, viacnásobná majsterka Slovenska), ktorú medzi diskusiou a finále (výsledky) vyspovedala Zuna Hochelová z GrössLink-u.

Alex a jej klubu Blue Arrows Viničné ďakujeme za celkovú pomoc s predstavením lukostreľby na Gamči.

_

Začala by som otázkou, ktorá zaznela aj v diskusii pred chvíľou: Ako si sa dostala k lukostreľbe?
Tak ja som najprv začínala s karate, tatino je tréner. Potom sme sa presťahovali do Viničného, kde lukostreľba na Slovensku vznikla. Takže sme sa s kamarátkou vybrali na nábor, ktorý bol po škole, nejak sa mi to zapáčilo a motivovalo ma to na ďalší tréning, tam ma to naozaj chytilo. A venujem sa tomu teda už štrnásty rok.

V komunite lukostrelcov sa pohybuješ už pomerne dlhý čas, ale čo sa reprezentácie týka, si naša jediná profesionálna lukostrelkyňa… Ako táto „skrytá“ komunita teda vyzerá?
Komunita tu je, na Slovensku je okolo 300 strelcov. Dokonca podarilo sa, podarilo sa jednému chlapcovi prebojovať do Ria, je veľký talent (Boris Baláž, pozn. red.). Ten sa nakoniec kvalifikoval, boli sme tam teda dvaja. Zo žien som sa na olympiádu dostala jediná. No ale je nás cez 300 strelcov, na reprezentačnej úrovni možno tak 15 – 20. Ako profesionálny lukostrelec som na Slovensku zatiaľ sama.

Dopočula som sa o tebe, že si taký ženský ekvivalent pre jedného slovenského lukostrelca, ktorý dokonca študoval na Gamči…
Áno, chodil sem Vlado Hurban.

A poznáte sa?
Jasné, poznáme sa, je tiež reprezentant. Teraz sa začal venovať mládeži, trošku ich koriguje, čo sa týka streľby. Takže upúšťa od seba a začína sa skôr tým mladým venovať, ale takisto reprezentuje – medzi mužmi (viď Gamčácke vedeli ste že? na spodu, pozn. red.).

Uvažovala si práve nad takým niečím – že by si po skončení kariéry šla robiť trénerku?
No, bohužiaľ sa nedá, ale keby sa dalo aj na školu ísť učiť lukostreľba, tak by som to šla aj študovať. Ja som tiež vyšla z gymnázia a nevedela som potom, ktorým smerom sa obrátiť; či to bude právo, alebo nejaká literatúra, alebo prírodné vedy. Nakoniec som sa teda rozhodla pre tú systematickú biológiu, ale myslím si, že po kariére sa určite budem venovať lukostreľbe alebo proste rozvoju športu na Slovensku, lebo strašne sa mi páči myšlienka v tých športových organizáciách, robiť aj takéto rôzne športové akcie, pre verejnosť a pre deti, že ich vedú k tomu športu. Myslím si, že tým deťom to dodá také zatriedenie si času, uvoľnenie, tá zábava k tomu patrí… A myslím si, že pre život je ten pohyb určite potrebný. Takže sa chcem venovať tomuto, takej osvete. Teraz ma olympijský výbor vybral na štúdium športovej diplomacie do Prahy, čo organizuje ekonomická univerzita, tam budem mať nejaký marketing, financovanie, právo, antidoping a všetky tieto sféry, takže sa na to teším. A dokonca aj na tej detskej olympiáde (III. Olympijské hry mládeže Buenos Aires 2018, pozn. red.), čo teraz idem, budem v takom vzdelávaco-kultúrnom centre, budem našich športovcov viesť k fairplay hre, antidopingu, prevencii voči zraneniam, o kariére po športe takisto. Takže určite by som sa v tomto chcela pohybovať.

Dotkla si sa aj svojho zložitého výberu vysokej školy. Bola si taká multitalentovaná, až si sa nevedela rozhodnúť?
Tak, všetko ma bavilo a všetko mi šlo. Ja som taký perfekcionista, čiže do čoho sa pustím, tak to musí bežať na sto percent, vo všetkom chcem byť dobrá. Ozaj, boli to prírodné vedy, matika, biológia, strašne ma bavil dejepis, literatúra, naozaj všetko. Jediný taký stres, bolebruchy, som mala z fyziky a angličtiny, ale tým viacej som sa to učila a tým pádom mi to išlo. Pôvodne som chcela ísť na medicínu/veterinu, ale začalo sa mi dariť aj v lukostreľbe, tak som si povedala, že budem strieľať pokým sa dá a pôjdem na niečo ľahšie. No, vybrala som si systematickú biológiu (na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pozn. red.). V podstate tam mám rastliny, živočíchy, človeka – fyziológiu, anatómiu, morfológiu, všetko. Len nemám ten titul, ktorý by som potrebovala, lebo s týmto môžem robiť jedine vedeckú činnosť alebo v školstve.

A tá biológia ťa takto lákala?
Bola to taká alternatíva k tej medicíne, veterine, myslela som si, že tam budem mať viacej času, ale bohužiaľ nie, aj tak, knihy som mala z tých istých fakúlt, takže… Ale bavilo ma to. Potom som sa našla v hydrobiológii.

Predtým si na besede povedala, že na gymnáziu boli voči športu otvorenejší, na VŠ už až tak nie… Ako to teda bolo?
Keď som chodila na gymnázium, nemali s tým problém. Samozrejme – potom som si musela niečo dobehnúť, ale boli ústretoví. Čo sa týka VŠ, tak to bolo také, no… Postupne už zistili, že to naozaj robím na profesionálnej úrovni, reprezentujem školu, reprezentujem krajinu. Ale nejaké úľavy tam neboli. Keď som v máji bola na súťaži, tak som potom august, kedy som už mala viac-menej po sezóne, trávila v labáku v škole, triedila materiál, upratovala sklady. Musela som si to vždy nejakým spôsobom nahradiť, dobehnúť. Aj preto som zvolila rozdelenie ročníka. Jeden rok som robila skúšky, druhý som odovzdala bakalárku, ale magisterský som už ťahala. O jedno béčko mi ušiel červený diplom. Tam som minula ten cieľ, ale nedá sa všetko… (smiech)

Ako teda skĺbiť školu a šport?
Tým, že tatino je športovec, takisto moja sestra sa športu venovala, profesionálne je aj mamina športovkyňa, oni ma k tomu viedli. Myslím, že šport človeka dovedie k takému utriedeniu si času, že má viacej energie. Naozaj, škola mi začínala 7:45, to bol fixný čas. To sa ešte dalo, to som nemusela až tak ďaleko cestovať, len 10 minút, takže do siedmej som mohla byť na strelnici. Vstávala som síce skoro, ale to vstavajú aj plavci, aj iné športy, takže som si to musela zatriediť. Áno, chcem, som v tom dobrá a keď na sebe budem pracovať, tak budú tie výsledky. No a potom vlastne po škole, rýchlo úlohy a potom zas na strelnicu, dokým bolo svetlo. Takže dalo sa to.

Ešte na diskusii si spomínala, že počas školy si tréning mávala dvakrát do dňa. Ako teda asi vyzerával?
Teraz je to už samozrejme iné, ale celkom na začiatku, aj keď my vedieme deti, nedá sa strieľať stále. Proste to dieťa musí chcieť, musí v tom vidieť to „za odmenu“. Snažíme sa rozvinúť nejakú pohybovú motoriku a tú chuť do toho strieľania, nejakú tú motiváciu, takže strieľa sa možno trištvrťhodinu a dieťa tým nejak nezaťažujem. Ale postupne, ja sama som na to prišla, že keď tu musím byť toľko šípov, tak to potom pôjde lepšie, viem sa viacej sústrediť, keď som už taká rozostrieľaná. Sama som si nastavila nejaký svoj režim, to, koľko potrebujem vystreliť. Je to samozrejme individuálne. Teraz zase už mávam pocit, že som veľmi vystrieľaná, uberám z toho kvanta šípov, už z toho viem čerpať. Viac sa venujem takým iným pohybovým aktivitám, už nie až tak streľbe samotnej. Lebo tá je naozaj aj o tej hlave a veľmi to zahlcuje.

A nakoľko je lukostreľba vhodná aj ako voľnočasový šport?
Veľa ľudí to tak má, má to ako relax. Ale keď to je ako šport, či sa vám chce, či sa vám nechce, i tak na ten tréning treba ísť. Naozaj sa pri tom musí sústrediť na ten dych, na ten tlkot srdca, ak sa tomu venuje na takej úrovni, že potrebuje triafať. Keď vás k tomu niečo láka, ten človek tam ide s radosťou. Potom to má aj nejaký osoh, ale je to fakt o tých hodinách na tej strelnici a o tých výstreloch. A potom, aby som sa udržala v nejakej kondícii a zdraví, aj pre to, že je to zaťažené na jednu stranu, musím ísť do tej posilňovne, behať aj plávať. Takže mám také multišportové odvetvie.

Chce sa ti? 🙂
Ale hej… Ono už je to taký životný štýl, taká závislosť. Naozaj – my sme teraz išli po dlhej dobe na dovolenku, lebo sezónu mám nabitú, od marca do toho októbra strieľam vonku, od novembra do marca strieľam v hale, nejaký čas na oddych tam nie je. Plus mám ešte takéto mimošportové aktivity, povinnosti a idem do tej Argentíny, chceli sme si oddýchnuť. Ale odmalička sme chodili skôr na sústredenia než na dovolenky, my tam potrebujeme posilňovňu, miesto na behanie a tak ďalej. Je to taký životný štýl.

Lukostreľba je pomerne náročná na psychiku a najmä – ten luk s tými šípmi je predsa len zbraň. Ako si zo začiatku vnímala takú mystifikáciu lukostreľby, to, ako je zobrazovaná v rozprávkach a fantasy filmoch?
Jasné, ako decká, keď odišiel tréner, vymýšľali sme. Ale na zviera sme v živote nevystrelili. Strieľali sme na topánku, na jablko na sprostosti, ale na zviera to by som si nikdy nedovolila, ako nejaká amazonka, že by som to zastrelila… To mi z nejakého morálneho hľadiska nikdy nesedelo. Ale ja som tam išla pre tú zábavu, skutočne – človeka to motivuje zasiahnuť ten cieľ, stále to má niekde v podvedomí. A teraz si zase musím skôr trénovať trpezlivosť a koncentráciu. Čiže naopak – ja sa vraciam do detstva, beriem si mandaly, omaľovánky a trénujem trpezlivosť, nevyjsť z tej čiary, zadržať dych, keď idem po nejakej malej linke. Znie to strašne smiešne, ale naozaj to pomáha. Alebo samozrejme čítanie, do niečoho sa ponoriť a sústrediť sa na to. Potom mi to pomáha aj pri lukostreľbe.

Isto ťa to stálo veľa tréningu, ale nakoniec sa ti podarilo kvalifikovať sa na XXXI. letné olympijské hry v Riu. Aké to bolo?
Tá olympiáde je skutočný zážitok. Prídete tam na tri týždne, v podstate sú tam všetky typy ľudí. Tie športy sú tak rozmanité, či už tam príde basketbalista, sumo, plavec, proste každý je iný. Aj rôzne krajiny, ale ja si myslím, že tá húževnatosť, to športové chcenie a vidina byt najlepší – tie spôsobujú, že to tak hýri energiou, že všetci sú rozdielni, ale zároveň majú rovnaký cieľ, takže to je strašne pekné, že nás to spája. Sme tam ako jedna taká veľká rodina. Navzájom sa podporujeme. Máte tam nonstop jedáleň, nonstop posilňovňu, fyzioterapeutov, dokonca McDonald’s, keby si niekto chcel spraviť chill day.

O našej OH Gamča si už, predpokladám, počula. Dá sa povedať, že je takou paralelou skutočnej olympiáde aj napriek tomu, že naším cieľom je predovšetkým zabaviť sa?

Ja si myslím, že takéto zdravé súťaženie je určite dobré, naozaj netreba ísť cez mŕtvoly, lebo to škodí. Určite tam tá paralela je a mne sa to strašne páči, že sa tu podporuje ten súťaživý duch, tá zábava, lebo naozaj, treba sa v tom nájsť, treba mať z toho radosť. Kebyže to človek robí už len ako stroj, lebo vie, že musí, tak to absolútne nemá význam. Vtedy aj ja odchádzam z tréningu. Samozrejme, nie vždy som na sto percent naladená, ale keď proste nemám chuť po sedemdesiatich šípoch tam byť, tak je lepšie to zbaliť. A aj si myslím, že tie decká, keď tu majú takú trošku inú formu zábavy, tak sa tešia do školy, tešia sa na to, že môžu v niečom vyniknúť, v niečom sa zlepšiť. Takže mne sa to veľmi páči a dúfam, že viacero škôl to začne robiť. A fakt som bola prekvapená, že to má tradíciu 30 rokov. Počula som o tom, ale že už takto dlho…

Lukostreľbu vo videu nájdete od 2:08 do 2:28 😉

A na záver – chcela by si niečo odkázať Gamčáčkam a Gamčákom?
Ja sa chcem najprv poďakovať za to, že som mala možnosť tú lukostreľbu ukázať a dúfam, že si to nejakých priaznivcov nájde, že mi tu rastie konkurencia. Naozaj som nečakala, že to dotiahnete až do takýchto rozmerov – každý mesiac nový ukážkový šport, veľmi sa mi to páči a som rada, že sa decká na Gamči rozvíjate vo všetkých smeroch. Veľmi som bola prekvapená aj tou prezentáciou školy, mala som možnosť súkromnej prehliadky, takže som videla všetky diplomy, ocenenia a je to super. Stále sa s tými deťmi robí a sú úspešné vo svete. Len ma mrzí, že sa o tom naozaj málo vie. Takže to by som chcela, keby sa podarilo týmto deckám preraziť do sveta, nech robia to, čo ich baví, aby ich to napĺňalo. Lebo s láskou k tomu… k čomukoľvek, či to bude učenie, či to bude nejaký šport alebo nejaké hobby, keď to budú robiť s láskou, časom sa im to veľmi vráti.

_

Gamčácke vedeli ste že?
Ako je spomenuté v tretej odpovedi, aj Gamčáci sú lukostrelci! Vladimír Hurban (Oktáva 2014) je o.i. viacnásobným majstrom Slovenska v terčovej a halovej lukostreľbe, je majstrom Európy v terénnej lukostreľbe (2017) a účastníkom viacerých univerziád. Pôsobí v nižšie spomínanom Lukostreleckom klube Bratislava.

< Naspäť na nástenku

Prameň ilustrácii: internety-a-gamca.sk

Viac fotiek nájdete v albume na Facebooku.

Ak chcete byť nová Alex, tak je ideálne začať trénovať v niektorom z klubov: Ak vám nevadí dochádzať do Viničného tak môžete aj rovno v jej klube Blue Arrows Viničné. V Bratislave pôsobí aj s gamčáckou účasťou Lukostrelecký klub Bratislava, potom 1. Slovenský školský lukostrelecký klub Petržalka a ďalšie.

Na Gamči zostávajú štyri luky, ktoré vyberala Alex, takže príležitosti na strieľanie z luku (po predošlej dohode s kabinetom telesnej) ešte budú. Tieto dni sa však nedá strieľať, keďže zapožičané terčovnice sme vrátili a naše nové ešte neprišli.

Ak by ste chceli strieľať doma s rodičmi, tak sa môžete inšpirovať lukmi čo sú v škole a rodičov poprosiť, nech vám rovnaké kúpia 😉