GL: Juraj Gabura rozhovor

Štvrtok, 4. apríl 2019

Páter Akvinas nás navždy opustil v piatok 29. marca 2019. Česť jeho pamiatke! Nekrológ na portáli Postoj

Tento článok bol pôvodne publikovaný vo štvrtok 17. januára 2019.

Dnes sa dožíva 104 rokov najstarší Gamčák páter Akvinas Juraj Gabura – gratulujeme a všetko najlepšie, hlavne veľa zdravia!

O páterovi Akvinasovi Jurajovi Gaburovi sa môžete dočítať veľa aj na stránkach Ústavu pamäti národa, nižšie prinášame rozhovor z februára 2017, ktorý s ním spravili redaktori Adam Harton a Bini Hamarová a ktorý vyšiel v tlačenom GrössLink-u číslo 3:

S pánom Gaburom sme sa stretli v priestoroch modernej zvolenskej farnosti. Pán Gabura je najstarší žijúci Gamčák! Už cestou v aute sme boli celí nedočkaví ako náš rozhovor dopadne. Privítal nás však na svoj vek čiperný starý pán, ktorý nás usadil a začal nám rozprávať svoj príbeh.

Vieme, že ste do svojich 14-tich žili aj s rodičmi na Orave. Prečo ste sa následne presťahovali do Bratislavy?
Hlavne išlo o štúdia. Ja som prvé dva roky chodil na štátne gymnázium v Nitre, kde som býval na biskupskom internáte. Až tretí rok, keď už aj môj mladší brat a sestra mali začať chodiť do školy, sa naši rodičia presťahovali do Bratislavy, aby nemuseli platiť za toľké internáty. To bolo v roku 1933.

Prečo padol výber práve na Gamču? (vtedajšie Masarykovo štátne reálne gymnázium pozn. red)
Keď rodičia prišli do Bratislavy, tak sme sa zabývali na Jaskovom rade, blízko Hlavnej stanice. A odtiaľ to bolo na Grösslingovú blízko.

A aký ste boli študent? Prospievali ste s vyznamenaním?
Pravda je, že mi k vyznamenaniu vždy čosi chýbalo. Vyznamenanie som mal len prvé ročníky, potom mi vždy tá jedna podmienka chýbala.

My dnes navštevujeme tú istú školu, ale je už moderná a veľmi zmenená. Aké to bolo vo vašich časoch? Aký bol režim a predmety? Mali ste svoj obľúbený?
Do školy sme chodili na ôsmu ráno. V nedeľu sme sa zúčastňovali na bohoslužbách v Modrom kostolíku. Obľúbený predmet bol asi latinčina, lebo som mal úmysel už od chlapeckých čias stať sa kňazom. Ale mal som rád literatúru, dejiny. To som chápal nie len ako predmet, ale aj ako obohatenie seba samého. Či históriu – alebo aj tie knihy ma veľmi zaujímali.

Čo spolužiaci? Pamätáte si na niekoho?
Mojimi spolužiakmi boli napríklad bývalý prezident Gustáv Husák, divadelná speváčka Mária Hubová – Kišonová a aj skladatel Dezider Kardoš. Mnohí ďalší to dotiahli ďaleko, či už ako vysokoškolskí profesori alebo významní doktori. Ja by som však svoju životnú cestu nemenil ani dnes.

„Držali sme spolu až do maturity a vyvádzali mnohé šibalstvá.“

A aká ste bola trieda? Mali ste medzi sebou dobré vzťahy?
Mali sme medzi sebou ozaj pekný vzťah. Držali sme spolu až do maturity a vyvádzali mnohé šibalstvá.

Čo profesori? Boli prísnejší ako dnes? Ktorý bol váš najobľúbenejší a ktorého ste mali naopak najmenej v láske?
Profesori boli rozumne prísni. Boli to rozlične typy, poväčšine Česi. Vtedy bolo ešte málo Slovákov ale napr. môj triedny profesor Pružinský bol Slovák. Toho sme mali veľmi radi. Takisto pán profesor Lukačovič, on bol „Priateľ mladých“ a pomáhal nám aj mimo školy.

Zostali ste po škole v kontakte so spolužiakmi?
Ja som po maturite odišiel do Olomouca na štúdia. Tam som potom sedem rokov študoval ako dominikán a v kontakte sme boli len tak letmo, keďže som bol tak ďaleko.

Kedy ste sa rozhodli zasvätiť život cirkvi? Už počas štúdia?
No to bolo ešte skôr. Ja už ako malý chlapec som bol rok v Námestove u krstných rodičov. Krstný otec tam bol farárom. Tam ma to chytilo a už vtedy ma táto cesta lákala.

Prečo práve k dominikánom? Čo vo vás zanechalo štúdium v Olomouci?
K dominikánom som vstúpil hneď po maturite. Dôvod bol taký, že sa mi páčil ich ideál, a takisto celá história rehole a osobnosť svätého Dominika. Za sedem rokov štúdia som sa tam veľa naučil. Tam boli skvelí profesori, ktorí študovali vo Švajčiarsku alebo Ríme a mali doktoráty z filozofie a teológie. S láskou na nich dodnes spomínam. Bola tam tvrdá disciplína, ale spomínam na tie roky ako na jedno krásne obdobie.

„…bol som odsúdený na doživotie…“

Po štúdiu však prišli horšie časy. Počas vojny vás uvrhli do väzenia a po nej vám za napomáhanie členom Bielej Légie dokonca vymerali doživotie. Aký je teda recept na vyrovnávanie sa s takou nespravodlivosťou?
Ja som to chápal ako božie dopustenie. Bol som odhodlaný za ten ideál viery obetovať aj svoj život, lebo ako pomerne mladý som bol odsúdený na doživotie, čo bol vtedy najťažší trest hneď po poprave. Nakoniec moje trápenie ukončila všeobecná amnestia v roku 1960.

Aj po prepustení z väzenia ste pokračovali v pomáhaní ľudom?
Po prepustení som nemohol vykonávať duchovnú činnosť verejne. Tak som pracoval ako robotník a potom vo večerných hodinách som jednotlivcov alebo menšie skupinky vychovával k náboženskej náuke. Mnohí z nich našli neskôr svoje životné šťastie práve u boha. To ma veľmi teší.

Kedy ste sa mohli oficiálne vrátiť k vášmu povolaniu farára?
Pôsobil som v Trenčíne, kde sme založili nový kláštor, dokonca som tam aj učil na škole. S pátrom Inocentom sme tam založili časopis Smer, po čase sme začali dokonca vydávať knihy. Jedno obdobie som robil duchovného aj vo väznici.

Vo väznici? Ako sa vám to zdalo z tejto „druhej“ strany? Mate odtiaľ nejaký zážitok?
Robili sme tam omšu každú nedeľu. A aj keď bolo treba nejaké duchovné služby, tak sme prišli. A tak som jedného aj pripravoval na popravu. Mladého človeka. A keď už zaťahovali slučku tak som zvolal: „Buďte silný, Kristus je s vami!“ On odpovedal: „Som silný,“ a vtom sa akurát zatiahli slučku. To boli silné momenty.

Ďalší silný moment musela byť pre vás smrť vašej matky. Vraj ste boli ešte pomerne mladý. Ako si spomínate na rodičov?
Môj otec bol rušňovodič, technicky veľmi nadaný. Ako mladý chcel vyštudovať vysokú školu, ale mu to nebolo umožnené kvôli tvrdým časom. Aj začal vo Viedni sám na svoje náklady, ale potom prišiel ten prevrat po prvej svetovej vojne, tak sa to všetko zmenilo a zostal rušňovodičom na trase Bratislava – Praha. Mama mi zomrela, keď som mal päť rokov. Ako 32-ročná, zdravá žena, bola za týždeň mŕtva. Otec potom požiadal jej sestru, srdcom učiteľka, aby sa o nás postarala. Ona to všetko nechala, aby sa mohla o nás starať, to bola neobyčajná žena. Potom sa stala otcovou manželkou, a keďže mala tri vlastné deti, tak nás nakoniec bolo šesť detí. Ja ďakujem Bohu za vynikajúcich rodičov a za celý život, ktorý mi dovolil prežiť.

< Naspäť na nástenku

Prameň ilustrácii: internety-a-gamca.sk

Pôvodné zhrnutie článku na titulke bolo „Najstarší Gamčák dnes oslavuje 104. narodeniny! Gratulujeme!“